Zdá sa, že ministerstvo zahraničných vecí a ani osobne ministra M. Dzurindu nevyrušila
z nečinnosti, alebo snáď už zo zimného spánku, ani prebiehajúca dlhová
kríza, či snaha európskych politikov zachrániť, čo sa ešte v Európe dá,
vrátane spoločnej meny či samotnej Európskej únie. Že ide aj pre nás
o životne dôležité otázky nepochybuje snáď už nikto. Európska únia je
väčšine našich občanov blízka a napriek svojim problémom
i nedostatkom aj stále atraktívna.

Nikomu nie je potrebné vysvetľovať, že súčasná situácia je mimoriadne komplikovaná a jej
vyriešenie nebude možné dosiahnuť prijatím akéhosi zázračného rozhodnutia,
alebo mávnutím čarovným prútikom. Tak to bohužiaľ v reálnom svete
nefunguje. Situácia je však nielen extrémne zložitá, ale prinajmenšom
v takej istej miere aj akútna. Čím skôr sa vyrieši tým skôr si budeme môcť
my všetci robiť nádeje, že najbližšie dni, týždne mesiace či roky nebudeme žiť
v strachu, obavách a celkovej neistote a že aj také na prvý
pohľad bežné želanie prežitia šťastných, pokojných a ničím nerušených
vianočných sviatkom nebude len prázdnym klišé a že jeho obsah získa na
skutočnej hodnote.

Hoci sa celkom oprávnene očakáva najmä od Nemecka a Francúzska, že nájdu vhodné a prijateľné riešenia z danej situácie, malo by byť celkom prirodzenou povinnosťou aj našich
vládnych politikov, vrátane ministra zahraničných vecí, vstúpiť do aktuálnej
európskej debaty. Malo by, ale nie je. Toto je jedna z príležitostí kedy
by sme sa aj my mohli podieľať na formovaní novej Európy, lebo teraz skutočne
ide o novú Európu. Na tú doterajšiu, či  sa nám to páči alebo nie  musíme jednoducho zabudnúť. Žiť zo spomienok sa nedá. Ako si má občan vysvetliť mlčanie našich „kompetentných“? Ako sa má
sám občan zorientovať v danej situácii, keď o neho tí zodpovední nejavia
záujem? Postoje Slovenska, jeho ambície v tom, kde a za akých
podmienok sa chce v novej „zrekonštruovanej“ Európe nachádzať celkom
prirodzene očakávajú aj naši európski partneri. S určitou dávky hanby
a smútku musím konštatovať, že pre našich súčasných vládnych
predstaviteľov je typické čakať v tichosti a potom niečo skritizovať,
v lepšom prípade okomentovať. Dokonca minister Dzurinda si ani nenašiel
čas zúčastniť sa posledných rokovaní Rady EÚ pre všeobecné záležitosti ani Rady
EÚ pre zahraničné veci.  Čas na tieto dôležité
rokovania nemal ani štátny tajomník MZV. Svedčí to nielen o ich pasivite,
ale čo je  horšie aj o ich neschopnosti, neschopnosti prísť s vlastnými nápadmi, postojmi, či
stanoviskami. Dokonca sa to dá nazvať hrubým neplnením si svojich povinností.

Ako by sa to dalo a mohlo robiť nám ukázal minulý týždeň poľský minister zahraničných vecí R. Sikorski svojim vystúpením v Berlíne. Nepochybujem, že mnohí naši „kompetentní“, aj
tí na ministerstve zahraničných vecí, o tomto prejave počuli. Je však málo
pravdepodobné, že si ho aj prečítali, lebo ak by tak urobili tak by nemohli
zotrvať v tichej vyčkávacej pozícií kdesi za bukom. Možno by sa prebudili,
keby vedeli, že v prejave jeho autor dokonca prihral Slovensku na smeč. V argumentácii
proti tým, ktorí by chceli rozdeliť Európu položil hypotetickú otázku
o tom, či by nebolo „prirodzené delenie na rastúcu a nerastúcu Európu“,
keďže „v posledných štyroch rokoch dosiahol akumulovaný rast nášho
(poznámka: rozumej poľského) HDP 15,4 percenta. A kto dosiahol osempercentný
– druhý najvyšší – rast v únii? Áno členský štát eurozóny – Slovensko.
Európsky priemer je mínus 0,4 percenta“. Toľko poľský minister zahraničných
vecí. Nahrávka na smeč sa minula účinku. Možno aj preto, že náš minister
zahraničných vecí je skôr cyklista a bežec než volejbalista.